predchadzanie prirodzenosti

Známa herečka Marilyn Monroe (1926 – 1962) stelesňovala ako snáď žiadna iná osobnosť verejného života problematiku hraničných porúch osobnosti.

Občianskym menom Norma Jean, sa narodila ako nemanželské dieťa ženy, ktorá väčšinu svojho života musela stráviť v psychiatrickej nemocnici. Stará mama, u ktorej žila najprv, bola taktiež psychicky chorá a zneužívala malé dievčatko. Marilyn bola premiestňovaná od jednej opatrovateľskej rodiny ku druhej. Zakaždým jej bol sprostredkovaný pocit, že je neželaná, opovrhnutia hodná a už ako dieťa hodná byť sexuálnym objektom. “ Dieťa…muselo znášať neúprosne prísne osoby ako aj lascívnych oplzlých mužov.“

Už ako deväťročná bola sexuálne zneužitá podnájomníkom jednej rodiny. Keď sa odvážila povedať o tom svojej opatrovníčke, táto ju udrela do tváre ako trest za to, že sa vôbec opovážila spojiť „tak slušného muža“ s niečím takým zlým. Aj v neskorších rokoch sa opätovne stávala obeťou narážok a sexuálneho obťažovania chlapcov jej veku.

Kým v niektorých rodinách bola držaná prehnane nakrátko, v iných rodinách jej zase dávali príliš veľa slobody. Jedna rodina ju každú sobotu posielala do kina. „Tu sa dieťa dostávalo do sveta fantázie, tu vznikla žena, ktorá neskôr od seba odpútala všetko, čo by sa v akejkoľvek forme spájalo s jej detstvom ako Norma Jean…. V popredí všetkých týchto rokov detstva stála … jej trauma, byť dokonale bez hodnoty, keď sa k nej správali bez rešpektu, nebyť schopná existovať, musieť trpieť odopieraním lásky… Niet sa čo čudovať, že toto dieťa si nedokázalo nič začať so slovom láska a stala sa z nej žena, ktorá bola síce žiadúca, ale napriek tomu ostala zdržanlivá a zraniteľná, tak že jej muži neboli žiadnou pomocou, aj keď ju tak veľmi obdivovali.“

Aj neskôr, keď už bola dlhší čas obdivovaným Sex-symbolom a filmovou hviezdou, „ostala ako majetok bez vlastníka, bola bezdomovkyňou. Vo svojich rolách hrala Marilyn Monroe vždy bytosť, ktorá sa úpenlivo snažila o porozumenie, ktorá prejavovala poslušnosť a pritom bola zosmiešňovaná.“

Keď už bola objavená pre film, prispôsobili ju tak ako sa patrí chúťkam publika: farbenie vlasov na blond, korektúra zubov, chirurgické zákroky krásy, a vždy sa smiať… Podstúpila tri manželstvá a predsa nenašla naplnenie. Obrátila sa na filmových šéfov, vybojovala si právo, sama si voliť scenáre a režisérov.

A napriek tomu žila v neustálom pocite menejcennosti a nosila so sebou stále intelektuálne knihy, ktorým zjavne vôbec nerozumela. „Podnikla všetky možné pokusy o porazenie školských, sociálnych a kultúrnych nedostatkov svojho detstva. Jej vôľa, dobehnúť nenaučené, bola veľmi výrazná.“

Napriek mnohým úspechom ju stále znovu dobiehali nedostatky z detstva. „Následkom boli nové trápenia, nové bolesti a beznádej, hoci osoba na plátne mala byť figúrkou, za ktorú mohla toto všetko skryť. Aby potlačila trápenia a strach, aby otupila svoje skutočné Ja, siahla Marilyn vo svojej núdzi k nespočetným Barbiturátom a k veľkým množstvám alkoholu, zvyčajne po šampanskom a vodke. Táto žena bojovala sama so sebou, so svojím Ja. Dúfala, že skrz imidž na plátne stratí pocit bezvýznamnosti ale opak sa stal pravdou.“

Želanie umrieť, samovražedné impulzy a pokusy ju sprevádzali po celý jej život. V jednej básni sa raz vyjadrila:

„Help Help Help, I feel life coming closer, when all I want is to die“ (pomóc, pomóc, pomóc, cítim ako sa približuje život, kým ja by som chcela predsa len umrieť“)

Hľadala pomoc v psychoanalýze a hodinových telefonátoch so všetkými možnými ľuďmi. Rozprávala o tom, že je rozpoltená na dve osoby, pričom jedna je sexy Mega-Star Marilyn a tá druhá patrí malej Norma Jean. V jednom interview povedala: „Mám pocit, že stojím vedľa seba. Cítim a počujem, ale v skutočnosti to nie som ja.“ Veľa jej excentrických scén zodpovedali jej hlbokému strachu. V jej zápisníku sa našli nasledujúce slová: „Čoho sa bojím? Viem, že viem hrať. Predsa mám strach, ale nemôžem mať strach.“ Jej náhle výkyvy nálad, jej precitlivelosť, citové výbuchy a hysterické záchvaty boli známe a obávané. Záťaž jej postupne bola príliš ťažká: „Opakovane sa v jej živote zjavovali dané situácie z detstva, ktoré viedli k psychickým šokom. S pomocou alkoholu, liekov a drog sa zúfalo pokúšala premôcť tieto obrazy, ktoré jej pravidelne dávali pocit opustenosti, pocit, že je bezvýznamná a nemilovaná.“ Nakoniec zomrela vo veku 36 rokov na predávkovanie liekmi a alkoholom. V ruke ešte držala telefónne slúchadlo.

Zitate aus dem Buch von Joan Mellen: Marilyn Monroe. Ihre Filme – ihr Leben. München, Heyne 1983. /citáty z knihy od Joan Mellen: Marilyn Monroe. Jej filmy – jej život./

Zdroj: DR. MED. SAMUEL PFEIFER: BORDERLINE-STÖRUNGEN EMOTIONAL INSTABILE PERSÖNLICHKEITSSTÖRUNG PSYCHIATRIE SEELSORGE