predchadzanie prirodzenosti

Krátko pred jedenástou. Môj muž sa vytrmáca z postele, vojde do kuchyne a zapáli si. Čo ho potom, že deti už mesiac umára dusivý kašeľ, hlavne aby jemu nebola zima. Von určite nepôjde. Na moju zdvorilú rannú otázku, ako mu je, odvrkne: „Boha, nepýtaj sa ma. Neznášam túto otázku. Vidíš, že na piču.“ „Dobre, už sa ťa nebudem nič pýtať“, odvetím a snažím sa ostať kľudná. Brucho ma napriek tomu začína pobolievať. Muž vstane, tresne za sebou dverami a odíde si zapáliť druhú predsa len von, do tej zimy. Zrejme mu je zaťažko pozerať sa na moju zúboženú, utrápenú tvár. Vráti sa, hodí na gauč a bez slova leží hladiac do plafóna. V zádumčivosti strávi väčšinu zvyšného dňa.

Aký je človek krásny, kým je mladý, slobodný, bez záväzkov. Takého som ho spoznala. A teraz? Ušomraný starý štyridsiatnik, ktorého by som najradšej zakilovala pod čiernu zem, ale svedomie mi to nedovolí, veď ako veriaca si hovorím: „Pane, tu ho máš, rob si s ním čo chceš.“ A ten hore, si s ním robí čo chce, resp. to prenecháva svojmu úhlavnému nepriateľovi, keďže môj muž nie je veriaci. Tam kríže, tam ucho, tam ruka. Stále ho niečo bolí, stále ho niečo máta a umára. A kto za to môže? No nemusíte trikrát hádať, samozrejme, že ja. Žena môže za všetko.

Môžem za to, že sa dobre nevyspal, môžem za neporiadok, ktorý mu lezie na nervy, lebo ešte nepochopil, že najprv by si mal upratať vo svojom vnútri, až potom navonok. Môžem za to, že je hladný, lebo to, čo som práve dovarila, nie je podľa jeho gusta. Môžem asi aj zato, že žije. Však som mu dala dve krásne deti, tak aspoň kvôli nim. Aj keď pán Narcis, pochybujem, že by si bol schopný niečo urobiť. Je tak presvedčený o svojej významnosti, že ujma na živote by bola pre nás nenahraditeľnou stratou. Samozrejme len v jeho očiach.

Vezmem to z druhého konca. Bola. Lebo bez neho by som si nevedela ani dofúkať ľavé koleso na aute, vymeniť žiarovku, či opraviť ovládač a to nehovorím o poriadku. Bez neho by náš byt vyzeral, teda aspoň vnútri, ako na Luníku IX. Veď kto by sa zaoberal takou márnivou činnosťou ako je upratovanie, ak nie on. Veru, veru, hovorím vám, muž je dôležitá súčasť vášho života, aj keď vás stále dodrbkáva, kritizuje, napráva. Hlavu hore, chce vám len dobre. Lebo vy ste slabé, bezbranné ženy… bla bla. Alfasamec. A ja narušená, čo ho vo chvíľach pádov nenávidí a vo chvíľach vzletov miluje, zvyknutá na život ako na húsenkovej dráhe. Snažím sa usmievať cez slzy, hľadať v tom všetkom zmysel a ten hore sa len usmieva a hovorí si: „Len sa tráp duša milá, raz ti pomôžem.“