predchadzanie prirodzenosti

Prežila som leto a potom som odišla – mača nezdochlo, mača sa preberá k životu a dýcha ďalej

Február 2024

Niečo sa musí zmeniť. Niečo sa musí zmeniť. Niečo sa musí zmeniť… opakovala som si stále dokola. No nezmenilo sa nič. Búrky sa striedali so slnkom. Odkedy Petrovi vyoperovali kosť z nosa, mala som doma dvoch mužov. Jeden bol milý, pozorný a nápomocný. Prejavoval lásku mne aj deťom. A ten druhý? Mrzutý, ušomraný, nadával, pil, frflal, nejedol, vkuse spal, bol neochotný, zlý k deťom a mňa z toho stále bolelo brucho. Keď som ho chcela poslať preč, vynadal mi. Trvalo niekoľko dní, kým odišiel sám a vrátil sa ten prvý dobrý muž. Nikdy som nevedela, kedy to bude a trpela som.

Apríl 2024

„Niečo sa musí stať,“ chodilo mi neustále hlavou. Už niekoľko dní bol na návšteve zlý muž. Pohádali sme sa. Povedala som mu, že ho nenávidím a rozvediem sa s ním. Obrúčku hodil na zem a povedal, nech si s ňou robím čo chcem. Nebavil sa so mnou a stále ma posielal do pi… O takomto čase pred piatimi rokmi som bola v Kremnici. Odvtedy som zosilnela, no stále som sa cítila slabá. Modlila som sa, no netušila som, či správne. Nič sa nemenilo. Zlý muž stále neodišiel a ja som začínala byť zúfalá.

Bol to zlý mesiac. Mala som pocit, že zlyhávam na plnej čiare. Muž sa budil spotený a so zlou náladou. Opýtala som sa ho, čo sa mu snívalo a on, že zlé veci so mnou. „Zomrela som?“ bola som zvedavá, čo zlé sa mu mohlo snívať. Jeho odpoveď bola: „Bodaj by.“ V tej chvíli do mňa akoby vošiel zlý duch. Bola som zlá a mrzutá. Večer som bola zlá aj na Samka, buchla som ho po hlave a nadávala som. Potom ma prepadla ľútosť a plakala som. Až do druhého dňa. Pomohlo mi jedine to, že mi Klárka čítala zo svätého písma. Peter bol stále mrzutý. Cítila som, že deti má rád, ale mňa nie. Žiaľ. Necítila som jeho lásku, nemala som akú. Mojím jediným cieľom bolo dokončiť rozširujúce štúdium, inak som v živote nevidela nijaký zmysel a nebavil ma.

O niekoľko dní mi Peter nečakane oznámil, že chce ísť na psychiatriu. „Som vyhorený. Nebaví ma žiť, nebavia ma deti. Ani ty ma nebavíš. Len prežívam. Nemôžem byť triezvy a nebaví ma ani piť,“ zdôveroval sa mi v slabej chvíli.

„Budem musieť ísť, aby som niekomu neprijebal. Len živorím a nie som na to zvyknutý. Robiť ako otrok a nič z toho nemať. Čakám už len kedy dorobíš tie skúšky a pôjdem.“ Kiež by si šiel hneď, pomyslela som si. Brala som to len ako výhovorky na to že ma nemá rád. Bolo to celé zlé a ja som už fakt nevedela, ako sa modliť. Stále som sa snažila a nič z toho. Málo, veľa? Alebo to bolo márne? Odovzdávala som ho Ježišovi, ale aj ten len mlčal.

Máj 2024

Nenávidela som nedele. Mala som mesiac pred skúškami a Peter sa len vyvaľoval. Ja som musela variť a deti si robili čo chcú. Nemohla som sa ani učiť. Petra to netrápilo. Hlavne, že sa vyspí. Keby ich niekde zobral, keby doobeda nevypil dve desperada, keby včera večer nehúlil… stále len keby a keby ale pravda bola taká, že môj muž bol alkoholik a zhúlenec a bolo to čoraz horšie. Ja som len mlčala, dusila to v sebe a keď som po čase vybuchla, posielal ma do pi… potom som v mysli splietala plány, kde, ako a kedy… sa mi podarí zmiznúť a vytratiť sa z jeho života.

Koncom mesiaca sa to zlepšilo. Začali sme sa spolu baviť, milovať sa. Ja som sa už týždeň nonstop učila a on už týždeň nonstop upratoval. Kiež by ten pokoj trval naveky. A potom bude koniec dvoch rokov štúdia, keď som sa nevenovala deťom tak akoby som mala. A stalo sa. Bolesť na hrudníku, akoby sa mi upchávala tepna do srdca, pichanie, akoby som tam mala niečo zaseknuté. Pocit, že umieram. Pomaly som bola z toho učenia na ceste k zblázneniu. Nebála som sa, lebo som vedela, že keď umriem, tak mi to už bude všetko jedno.