predchadzanie prirodzenosti

Rozvarené mäso, rozvarená polievka, bolestivá hlava a ja rozmýšľam, či si dám ešte jednu polku novalginu. V posledných dňoch bolo tých paralenov a novalginov viac, než celý rok predtým. Stres a vyčerpanosť ma zmáhajú už týždeň, krotím tempo, snažím sa sústrediť na veci spojené s domácnosťou. Včerajšia oslava synových siedmych narodenín, s tým spojená návšteva, príprava, upratovanie. Ešteže mám len dve deti a osláv stačí tiež toľko. Ja s mužom si na velebenie dožitia určitého veku vlastnej osoby nepotrpíme.

Z obývačky sa ozývajú hlasy detí, po troch mesiacoch nás prišli pozrieť susedia, ktorí tu predtým bývali 2 roky a moje deti s nimi boli takmer každý deň. Za chvíľu im vezmem mobily a donútim ich vymyslieť si nejakú zmysluplnejšiu činnosť, akú, to je už na nich. Bude beh, buchot, výkriky, už som zvyknutá. Zbaviť sa zbytočných vecí, ktoré som nepoužívala viac ako da roky mi stále robí ťažkosti. Držať sa minimalizmu je oslobodzujúce, no je to zároveň veľmi ťažké. Asi ako donútiť sa ísť na omšu v nedeľu. Ani neviem, kedy som tam naposledy bola, ale dnes sa to zmení, dnes sa odvážim. Vstúpim ešte pred omšou do kostola plného ľudí, ktorí si myslia, že majú čo povedať, že majú hriechy. Aj tak väčšinu z nich zamlčia, resp. ani o nich nevedia. Ohováranie, zlé myšlienky, osočovanie, hnev, krik, lakomosť, pýcha, pýcha, pýcha… asi to posledné je našou najväčšou rakovinou a predsa si jej nie sme vedomí.

Rozvarené mäso, rozvarená polievka, ideme ďalej. Bordel na stole, kopa papierov kričí už niekoľko dní po vytriedení. Hnijúce liči, lebo niekto chcel skúsiť ako chutia a po ošúpaní troch kusov, ho to prestalo baviť. Hlava bolí, novalgin sa nakláňa z poličky a kričí po požití.