predchadzanie prirodzenosti

Napísala som túto poviedku nezávisle od Kuffu (keďže jeho profil nesledujem), poslala do súťaže a editorky ju zamietli so slovami, že vyzerá ako propaganda z Kuffovho profilu… chcela by som počuť názor niekoho nezaujatého, keďže editorky sú viditeľne ako povedala moja známa, voličkami PS:

Záchrana z podzemia

Simona prechádzala pomedzi spustnuté záhrady cintorínskeho parku a obzerala sa vôkol seba. Nič. Samá sivá. Farby jari zatienil nádych smrti, ktorý sa vanul mestom už niekoľko mesiacov. Aj ľudia sa obliekali výlučne do čiernej. Z úcty k mŕtvym a akejsi spolupatričnosti tak činili takmer v každom veku. Len malé deti občas zaryto odporovali a u svojich rodičov si vydupali inú farbu. Neďaleko Simony pobiehal malý chlapec, ktorý bol tiež celý v čiernom. Len na hlave mal natiahnutú tyrkysovú čiapku. Úsmev z jeho tvári zmizol vo chvíli, keď zbadal Simonu. Jej pohľad bol vážny a oči sa jej leskli. Úľak v ňom určite spôsobila aj jej smrteľne bledá tvár. Pripomenula mu postavičky upírov z obrázkových kníh, ktoré zo strachu pred rodičmi ukrýval na povaly. V prvej chvíli pochytila Simonu myšlienka na útek, no keď si uvedomila vek dieťaťa a to, že nebezpečenstvo v tomto prípade nehrozí, ostala stáť na mieste. Horšie to bolo, keď uvidela párik dvoch žien so sotva jedenapolročným dievčatkom. Urýchlene sa ukryla za najbližší krík. „Len nech ma nezbadá,“ pomyslela si. Jej zlá predtucha sa žiaľ naplnila. Dieťa ju zacítilo a rozbehlo sa priamo k miestu, kde bola ukrytá. Rodičia sa ho pokúšali zastaviť, no nepodarilo sa. Jedna zo žien ho zdvihla do výšky, no dieťa kopalo tak silno, že to musela vzdať. Jeho túžba po materskom mlieku bola taká silná, že by prevalcovalo aj dav ľudí. U Simony malo šancu získať ju – výživu, ktorá mu bola od narodenia odopieraná.

Z podzemia vyšla krátko po tom, ako nakojila a uložila ku spánku svoje najmladšie dieťa. Chcela sa nadýchať čerstvého vzduchu. Bola nedeľa a zvýšený počet strážcov zákona v ten deň nehrozil. Na možnosť odhalenia zo strany detí vôbec nepomyslela. V meste bola rozšírená pandémia, ktorá mala držať ľudí zavretých v pohodlí domova. Ale len tých, ktorí patrili medzi vyvolených. Matky, ktoré nemuseli trpieť pri pôrode a užívali si starostlivosť o dieťa, ktoré im bolo „darované“. Otcovia, ktorí sa stali matkami. Miš-maš homonárodu. A tí, medzi ktorých patrila aj Simona, vylúčení heteroodsúdenci, si s ostatnými rodinami delili svoje príbytky v podzemí. Na vlhkosť a chlad si už zvykli. Pod rúškom demokracie si mohli zvoliť svoj osud a v podzemí na nich zákon nesmel siahnuť. Nech sa zachová aká taká ľudskosť. Tak rozhodli orgány. Vychádzky mali povolené len počas nedieľ, kedy si mohli ísť poobede doplniť zásoby jedla.

Simone bolo dieťaťa, ktoré sa dostalo do jej blízkosti, ľúto. Zároveň pociťovala strach, lebo aj vychádzky za jedlom v nedeľu, museli prebiehať v plnom utajení. V prípade odhalenia by ju čakalo niekoľkodňové väzenie a jej deti by bez nej ostali bezradné. Otca nemali. Pred niekoľkými mesiacmi ho zastrelili strážcovia zákona pri nepovolenej vychádzke. Najmladšie dvojmesačné bolo odkázané na jej mlieko a Simona nepoznala ďalšiu kojacu mamu, ktorá by jej pomohla. Ešte viac sa schúlila za krík a čakala, čo sa bude diať. Dievčatko ju napriek tomu odhalilo. Pribehlo k nej a rúčkami začalo siahať na jej poprsie. Nevedela, čo má robiť. Snažila sa ho odstrčiť, ale detský prosiaci pohľad ju nakoniec zlomil. Tiež sa bála, aby nezačalo kričať. Odhalila preto prsník a dala mu napiť. Pilo hltavo a nenásytne. Simona ho pritom jemne hladila po chrbátiku. „Tak, to by už aj stačilo,“ pohladila po niekoľkých minútach dievčatko po hlavičke a otočila ho smerom k rodičom. „A teraz utekaj k svojej mamičke a …,“ zarazila sa, keďže si nebola istá tým, ako dieťa prezýva svojho druhého rodiča. Dievčatko na ňu ešte raz pozrelo, usmialo sa a už aj utekalo za rodičmi, ktorí ho medzitým zúfalo hľadali po celom parku. Natešení, že ho opäť vidia, ho zdvihli do náručia.

Simona rozmýšľala, či sa bude ešte chvíľu ponevierať po okolí, alebo sa vráti do úkrytu. Jej dieťa spalo zvyčajne dve – tri hodiny. Času bolo teda dosť a ona netušila, kedy sa jej najbližšie naskytne príležitosť dostať sa na povrch. Medzi ostatnými sa vždy dohodli, kto pôjde v danú nedeľu von. Tentoraz padol rad na ňu a chcela si to užiť. Vyšla von z parku a prešla na druhú stranu ľudoprázdnej ulice. Ideálne. Nikde ani nohy. Pozerala do prázdnych výkladov obchodov. Len kde tu svietila vybraná akcia na ochranné úbory. Všetky obchody boli zatvorené. Nielen dnes, ale aj počas týždňa. Dokonca aj potraviny. Tie boli ľuďom dávkované na výdajných miestach. V tej chvíli si spomenula na hlavný účel svojej vychádzky. Zistiť, či z prídelových potravín neostalo niečo nazvyš. Počas týždňa ich totiž rozdávali tým na povrchu a to, čo v sobotu zvýšilo, uložili na vopred dohodnuté miesto. V nedeľu sa potom jeden z úkrytu vydal na tajnú výpravu za jedlom. Aj to v predom určený čas. Dnes to bolo medzi jednou a druhou poobede. Nedeľa bola ich sviatočný deň. Mohli si dopriať chutné nedotknuté jedlo. V ostatné dni im ľudia cez potrubia rozmiestnené po uliciach hádzali biedne zvyšky, ktoré nedojedli. A ľudia boli rôzni. Našli sa takí, ktorí im tam boli schopní hodiť aj ohryzenú kosť, ale aj dobrosrdečnejší, ktorí im z času na čas dopriali aj čerstvé ovocie, zeleninu alebo komplet nedotknuté obedné menu.

Bolo pol druhej a Simona zabočila do uličky, kde sa mal nachádzať malý sklad a v ňom taška so zvyšnými potravinami. Oproti práve prechádzal pár s plnou taškou. Zrejme si tiež boli vyzdvihnúť svoju nedeľnú odmenu. V podzemí boli rozdelení do blokov. Jeden blok tvorili dve – tri rodiny. Nebolo ich veľa. Po veľkej invázii homopárov a dobe, kedy ich bolo ešte povolené strieľať, ich zostalo len zo sedem rodín. Akékoľvek fyzické násilie bolo neskôr zakázané a bojovníci za ľudské práva pre nich presadili bezpečie, nedotknuteľnosť a toľko potravy, aby netrpeli hladom.

Simona pootvorila dvere do skladu a do nosa jej udrel zvláštny nepríjemný pach. Miestnosť, do ktorej vstúpila, bola tmavá a nevyvetraná. Na oknách viseli zastreté závesy. Pomaly kráčala dopredu, keď v jednej chvíli do niečoho zakopla. Naklonila sa a pred očami sa jej zjavili obrysy ležiacej postavy. Urobila krok dozadu a zhlboka sa nadýchla. „Nebojte sa,“ ozvala sa tichým chrapľavým hlasom bytosť ležiaca na zemi. Simona podišla k oknu v jej blízkosti a odtiahla závesy. Na zemi ležal polonahý muž vo veľmi úbohom stave. Na hrudi mal otvorené mokvajúce rany, z ktorých vytŕčalo mäso. Potichu sa ho opýtala, čo sa mu stalo. „Odhodili ma ako prašivého psa. Moji najbližší. Báli sa nákazy a zároveň im bolo ľúto zabiť ma,“ odvetil stonajúc od bolesti. V tej chvíli jej ho bolo ľúto. Ju a ostatných v podzemí nič také nepostihlo. Zdalo sa, že voči tomuto ochoreniu boli plne imúnni. Napriek tomu, že sa zvykli pohybovať na povrchu a dotýkať sa miest, na ktoré predtým kládli ruky homopáry. Muž sa zhlboka nadýchol a pokračoval: „Táto nákaza je Božím trestom. Viem to. Za to všetko, čo sme spáchali. Je neskoro ľutovať to.“

Simona veľmi dobre tušila, že to má súvis s pandémiou, o ktorej sa posledné mesiace šuškalo už aj dole v úkryte. Opýtala sa ho, či mu môže nejako pomôcť. „Žiaľ nie. Jediný liek, o ktorom sa povráva, je nedosiahnuteľný. Môžeme ho získať iba od tých, voči ktorým sme sa previnili. Ale nútiť ich k tomu nemôžme,“ odvetil jej s beznádejou v hlase. Nechápala o čom hovorí. Až po chvíli jej vysvetlil, že jediné, čo im môže pomôcť, je materské mlieko. Podišla bližšie, čupla si a naklonila sa nad neho. zatváral oči. Aj to málo, čo jej povedal, ho vyčerpalo. Pohladila ho po čele a tíško zašepkala: „Oddýchnite si. Verím, že vám niekto pomôže.“ Chvíľu počkala a keď z jeho dychu usúdila, že zaspal, odhrnula si tričko. Bradavku stláčala priamo nad jeho mokvajúcim telom. To, čo uvidela, bol priam zázrak. Mäso sa začalo zoceľovať a na povrchu sa nezvratnou rýchlosťou vytvorila zdravá koža. Muž zrejme pocítil tieto hojivé procesy, lebo po chvíľke otvoril oči. Začudovane na ňu pozrel: „Čo sa deje? Ešte ste tu?“

„Áno, žiaden strach. Chcem vám pomôcť,“ odvetila a rýchlo si zahalila prsník. V tej chvíli nadvihol hlavu a keď uvidel svoju hruď bez akýchkoľvek mokvajúcich rán, otvoril ústa od údivu: „Ja…ako? Čo ste…,“ nevedel čo má povedať. Opatrne si pohladil vyhojenú hruď: „Veď vy… naozaj?“ Simona sa usmiala a kývla hlavou na súhlas. Jej materské mlieko mu naozaj pomohlo. Stále nemohol veriť vlastným očiam a pocitu zo svojho dotyku. Oči sa mu zaleskli a Simona bola šťastná. Zároveň sa zarazila a s obavou v hlase zvolala: „Prosím, nikomu o mne nehovorte. To by bol môj koniec. Nemôžem nechať dieťa samé. Je ešte malé. Keby ma odhalili, zavreli by ma do temných miestností väznice. Z nej sa doposiaľ ešte nikto nedostal živý!“

„Nebojte sa. Dlžím vám veľa. Ste mojou záchrankyňou, len neviem, čo … no ako sa ukážem doma? Nesmiem…,“ vysvetľoval jej to, čo dávno vedela. Doma sa ukázať nemohol.

„Chápem. Mám nápad. Čo keby ste teraz odišli so mnou do úkrytu?, opýtala sa ho s očakávaním v očiach.

„No… neviem, či je to dobrý nápad. Budú vedieť, že som zo sveta tu hore. Patrím k homosamcom a tí vaši… Bože, ako mi je ľúto, čo sme vám za tie roky napáchali… tie roky, čo som sa pretvaroval…len aby som si zachránil kožu,“ z jeho hlasu bolo počuť smútok a vinu.

„Už vás nikto nečaká a môžete byť kľudní. Tí dole Vám nič neurobia. Nemáte sa čoho obávať,“ povedala mu s istotou v hlase a vystrela k nemu ruku. Muž ponúknutú ruku prijal a ona mu pomohla vstať. Bol jej veľmi sympatický, aj keď strhanosť z práve prekonanej choroby urobila svoje.

„Počkajte!“ vykríkla zrazu Simona. Myklo ho. Začala sa obzerať po okolí, až ju nakoniec uvidela. Cieľ jej výpravy – tašku položenú na okennej parapete. Vybrala sa k nej hovoriac: „Vysvetlím Vám to neskôr.“

Bez slova kráčali k dverám, ktoré boli po celý čas zavreté. Ticho ich sprevádzalo aj na ulici. Simona ho zaviedla k poklopu, cez ktorý sa dostali do útrob podzemia. Nasledoval ju a na nič sa nepýtal. Pripravila mu miesto na matraci, ktorý patril jej manželovi. Z truhlice vytiahla teplú deku a prikryla ho ňou. Letmo ho pobozkala na čelo a odišla. Už vtedy cítila, že patria k sebe.