O samotnom autorovi som sa prvýkrát dozvedela po prečítaní úryvku z jeho pripravovaného románu Myšlienkové oddelenie v časopise Rozum. Jeho kapitoly sú popretkávané myšlienkami hlavnej postavy Samuela Trewinského a listami, ktoré dostáva od jeho Drahej Schizoafektívnej psychotickej poruchy. Bomba, úryvok priamo z prostredia psychiatrickej liečebne javiaci sa ako čisto autobiografický. Čo viac si môže osoba označkovaná emočne nestabilnou poruchou osobnosti priať. Kvet, ktorý svoje poklady odhaľuje odkrývaním pravdy o svojej duševnej poruche. Hneď som si prečítala pár info o autorovi a zistila, že podobná schéma sa nachádza aj v jeho románe Pseudologia Phantastica, ktorý mu vyšiel v roku 2017 v Spolku slovenských spisovateľov. Knihu som si objednala a zhltla za tri večeri /čo je pri dvoch deťoch a celodennej absencii čítania v mojom prípade nadvýkon/ Už v tejto knihe som sa bližšie zoznámila so Samuelom, spisovateľom a jeho etapami života oscilujúcimi medzi vzletmi a pádmi ruka v ruke s chorobou, ktorú v knihe líči lepšie ako by ste to pochopili z odborných príučiek. Autentickosť výpovede, úprimnosť a ladnosť slov poukladaných do viet plných hlbokých myšlienok, ktoré však zaujmú aj jednoduchšieho čitateľa ma dostali do siete záujmu o hlavnú postavu. Poznáte ten pocit, keď dočítate poslednú stranu knihy a so smútkom si pomyslíte: „To je už koniec? Ja chcem viac!!!“
Nenechala som sa dlho napínať a hneď po ďalšej výplate som si objednala jeho ďalšiu knihu Sólista, ktorá vyšla v roku 2020. U mňa platí, že keď čítam knihu, páči sa mi viac, ako film, ktorý je podľa nej natočený a naopak. Taktiež u mňa platí, že prvá kniha, ktorú od autora čítam, je pre mňa The best one. Taktiež ňou je Pseudologia, ale tá už putuje z rúk do rúk mojim známym a v každom prípade s pozitívnym ohlasom /vraj či nemám ešte niečo od autora/. Myslím, že hlavne z dôvodu, že tak dôveryhodne líči udalosti v živote psychicky chorého jedinca. Je zaujímavé, že kniha Sólista vyšla po nej, ale opisuje dej, ktorý sa udial pred tým v Pseudologii.
Hlavnou postavou je opäť Samuel Trewinsky, ktorý nás v sedemdesiatich siedmych kapitolách oboznamuje so svojou púťou mysľou a telom nespútaného umelca, ktorého svet nebude nikdy zapadať do bežných konvencií. Imaginárne rozhovory s vlastným otcom /objasňujú túžbu po slovách, ktorá sa stala autorovou vášňou/, Rudolfom Slobodom a Dominikom Tatarkom spestrujú celú paletu osudovo popretkávaných stretnutí s rôznymi zaujímavými ľuďmi, či už ženami alebo mužmi. Prechod a vnímanie rôznych spoločenských skupín v období socializmu a kapitalizmu, či už tých najnižších alebo bohémskych, vo mne vzbudili podobnú túžbu po spoznávaní dimenzií ľudského vnútra. Opisuje svoje detstvo, štúdium na vysokej škole a počiatky, úspechy aj neúspechy svojej umeleckej tvorby, ako aj vzťahov s nežným pohlavím. O duševnej chorobe padne zmienka až na konci románu, kde píše o svojich plánoch napísať knihu Pseudologia Phantastica s danou témou.
Autor je vnímavý, citlivý, zároveň nekonvenčný, no nikdy nie hrubý, aj keď v mnohých situáciách smelo drzý. Tak ho vnímam ja. Samuela som si zaľúbila na prvý pohľad a vyvolal vo mne túžbu písať, ale to by už nebol originál, lebo ten môže byť len jeden. Aj keď… Keď Jaroslav prvýkrát čítal knihy od Rudolfa Slobodu, ktorý ho v jeho tvorbe veľmi inšpiroval, mal osemnásť rokov. Rudolf Sloboda vtedy ešte žil. Ja som ho prvý krát čítala, keď už dávno nebol medzi nami a to je medzi mnou a Jaroslavom len trinásťročný rozdiel. /Otázka pre matematikov: Koľko najmenej rokov som mohla mať, keď som prvý krát čítala Slobodu? 😊/ Ja som prvýkrát čítala Jaroslava vo veku 37 rokov, Jaroslav ešte žije a ak Boh dá a zadarí sa, aj mne sa možno raz podarí vydať knihu, o čom bude, to ukáže osud a aká bude…no to ma čaká ešte dlhá cesta ku začiatku. Jasné je, že Jaroslav Klus už po tej ceste dávno kráča. Novodobý Rudolf Sloboda, ľahký ako vánok vám prechádza všetkými zmyslami a po prečítaní jeho knihy si poviete: Chcem ešte viac. A tak sa neviem dočkať jeho ďalšej knihy, ktorá by mala údajne vyjsť budúci rok a mať názov Myšlienkové oddelenie. V nej bude sa autor opäť bude vysporiadavať so svojou duševnou chorobou a ja verím, že si ju vychutnám rovnako ako dve predchádzajúce.
Na záver úryvok, ktorý vo mne zarezonoval najviac, keďže som sa v ňom našla:
„Píšu predsa len ľudia, ktorým niečo chýba, ktorí večne hľadajú naplnenie“. /Sólista, s.223/
Knihu Sólista zakúpite cez tento odkaz:
Možno vás zaujmú aj ďalšie knihy od autora:
Hodina vlka:
Pseudologia phantastica:
Celá debata | RSS tejto debaty