Založ si blog

Psychiatria ako miesto na ktoré sa mnohí radi vracajú

Predtým ako som osobne zažila pobyt v psychiatrickej nemocnici, som sa domnievala, že všetci pacienti tam určite budú nedobrovoľne, čiže nasilu, resp. ani sami nevedia ako sa tam dostanú, lebo sú úplne mimo, psychiatria je určite plná zombiekov a duchom neprítomných ľudí či nebezpečných ľudí atď. Takéto predstavy som určite nadobudla z tých pár filmov z tohto prostredia žiaľ väčšinou žánru horor.
Keď sa moja kamarátka prvýkrát dozvedela, že som na psychiatrii a krátko nato mi volala, tak jej prvé slová zneli: „Bože môj a pustia ťa z tade? Nezostaneš tam navždy?“ Ako sme sa neskôr o tom bavili /už keď som bola na „slobode“/, povedala, že naozaj bola presvedčená, že ak sa tam niekto dostane, tak ho už z tade nepustia. Okrem toho by sa bála, že ju tam trebárs niekto v noci zabije… Dúfam, že po vylíčení mojich pozitívnych zážitkov a dojmov z pobytu na psychiatrii zmenila názor.
Prečo sa niektorí rozhodnú znovu dobrovoľne navštíviť psychiatrickú liečebňu? No podľa mojich osobných zistení, je viacero dôvodov.
– Niektorí ľudia tak učinia z dôvodu, aby dostali prípadne neprišli o invalidný dôchodok. Neviem presne ako to chodí, keďže som sa oň neusilovala a ani usilovať nechcem, keďže si myslím, že kým mám zdravé nohy, ruky a fungujúcu myseľ tak nato niesom odkázaná. Sú však takí, ktorí sa preň rozhodnú aj z určitej pohodlnosti /nechcem povedať, že až lenivosti, ale možné je aj to, ale to je možno len môj dojem/, niektorí naozaj so svojou diagnózou nie sú schopní byť zamestnaní.
– Potom sú tu pacienti, z ktorých mnohí dôchodok nepoberajú, ale pobyt im umožní určitú formu oddychu od každodennej rutiny a stresov /vačšinou ho potom vykonávajú v rámci čerpania dovolenky v práci/. Títo to berú už ako takú každoročnú rutinu aj keď symptómy choroby sa nijako nezhoršia ale sú aj takí, ktorí cítia, že choroba sa zhoršila a keby ostali doma, mohlo by to dopadnúť zle.
– Ďalej sú tu osoby, ktoré pobyt vyhľadávajú v rámci kontaktu so spoločnosťou, jedná sa osoby, ktoré žijú sami, či už z dôvodu rozvodu alebo po smrti partnera, nepracujú a tak nadviazať kontakty pre nich nie je jednoduché, resp. to nevedia.
Teraz uvediem pár konkrétnych prípadov pacientov, ktorých som tam spoznala, z ktorých niektoré líčia už spomenuté dôvody, prípadne ukážu aj na dalšie:

Evka: Evka má 42 rokov, v minulosti navštevovala špeciálnu školu a od jej 18-ky každý rok absolvuje ca.8 týždňový pobyt. Povedala mi, že dôvod jej hospitalizácie je strach, že sa strháva pri určitých zvukoch a naposledy to bolo vraj aj kvôli tým plošticiam, ktoré videla všade a liezli jej po celom tele. Evka je slobodná, bezdetná, poberá plný invalidný dôchodok a žije iba so svojou mamou, ktorá je už na dôchodku. Doma sa často cíti sama, nudí sa a keby mohla, bola by na psychiatrii neustále, keďže si tam vždy nájde nejaké kamarátky alebo kamarátov a podieľa sa na roznych činnostiach v rámci pracovnej terapie.

Marián: Od rozvodu trpí depresiami. Má 60 rokov, žije sám, deti už majú vlastné rodiny a doma často prežíva sklučujúce pocity samoty. Počas jednej /neviem či prvej/ hospitalizácie sa spoznal s jednou príjemnou pani, padli si do oka a začali tvoriť pár, vzťah udržiavali v tajnosti, keďže pani bola vydatá. Až do ukončenia vzťahu sa asi dvakrát (možno aj viac ale to si presne nepamätám) dohodli na spoločnom termíne pobytu, keďže to bola pre nich možnosť ako stráviť spoločný čas v utajení.

Majka: Počas môjho pobytu na jar bola kvôli stále sa zhoršujúcim úzkostným stavom dobrovoľne hospitalizovaná prvýkrát, ale už vtedy hovorila, že sa musí objednať ešte niekedy na koniec leta, aby jej uznali invalidný dôchodok.

Anka: Tiež moja spolubývajúca, tu bola už asi ôsmy krát, chodí každý rok, keď sa dá, tak vačšinou na jar, je to kvôli udržiavaniu dôchodku ale aj kvôli tomu, ako sama hovorí, že si oddýchne a načerpá nové sily. Inak nepracuje nikde a žije v dome s manželom (kde má vždy čo robiť), často ich navštevujú vnúčence.

Takisto Zdenka: ktorá bola mojou spolubývajúcou, povedala, že jej už doma liezlo všetko na nervy, príliš veľa hluku, keďže s nimi žije aj dcéra s mužom a dvoma deťmi, už si potrebovala oddýchnuť, cítila sa vyčerpaná. Stačia jej vraj dva max.3 týždne a potom pôjde znovu domov.

Pani B.: Invalidný dôchodok nepoberá, pracuje v jednej fabrike na smeny. Prvýkrát bola hospitalizovaná v inej psychiatrickej liečebni kvôli ťažkej depresii. Odvtedy tam bola viac ako 8 krát na preliečenie, vždy keď pociťovala že sa jej stav zhoršuje. Do nemocnice, v ktorej som bola aj ja, sa dostala prvýkrát a to po užití nadmerného množstva tabletiek na spanie. Sama povedala, že jej nešlo o to ukončiť život, chcela sa len utlmiť a prespať ubíjajúce depresívne myšlienky /z rozchodu/. S pobytom bola velmi spokojná a keď bude musieť /z důvodu zhoršenia stavu, slubila si, že tabletky už v žiadnom prípade nepožerie, nestojí jej to zato/, rada sa tam vráti. Inak veľmi príjemná, dobre vyzerajúca staršia pani, ktorú keby stretnete na ulici a rozprávate sa s ňou, vôbec by ste nepovedali, že môže mať psychiatrické ťažkosti. Bola veľmi milá, usmiata, veľa sme sa spolu nasmiali a pre veľa ľudí bola bútlavou vŕbou.

Takže som uviedla 6 prípadov ľudí, pri ktorých je možné, že by som ich niekedy v budúcnosti, pokiaľ by som bola opäť hospitalizovaná, znovu stretla a musím povedať že len veľmi rada.

A čo sa mňa týka, keby som mala možnosť, tak by som si tam určite ešte niekedy išla na pár dní oddýchnuť a ako povedala moja doktorka pri odchode: „A nerobte žiadne hlúposti a keby niečo, vždy sa můžte objednať aj ambulantne“.

Odporúčam prečítať si aj: https://refresher.sk/66723-Pacienti-na-psychiatrii-Ludia-ktori-nas-oznacuju-za-blaznov-by-mali-zacat-najskor-sami-od-seba?gdpr-accept=1

Elektrošoky – teória a skúsenosti

22.10.2019

Keď som bola na uzavretom oddelení A1, nachádzal sa tam v tom čase aj mladý 27 ročný chlapec. Jedno ráno išiel v doprovode ošetrovateľa niekde mimo oddelenia. Po asi polhodine ho už viedli dvaja muži pod pazuchy v akoby polobezvedomí resp.nepríčetného späť na izbu. Asi o 15 minút som ho už videla po svojich prísť na raňajky. Vraj mu robili elektrošoky. Bol to pre mna [...]

Oddelenia na psychiatrii

07.10.2019

V dnešnom blogu by som vám chcela priblížiť jednotlivé oddelenia na psychiatrii. Niektoré som už spomenula v mojích predchádzajúcich blogoch, o niektorých budete teraz čítať prvý krát. Uzavreté oddelenie A1: príjmové oddelenie pre akútne stavy a nezaradených pacientov. Strávila som tam 3 necelé dni. Spolu s ostatnými pacientmi som tam čakala kým sa rozhodlo, kde ma [...]

Denník hraničiarky 14 – záver

06.10.2019

Keď som si po pätnástich rokoch prečítala zápisky z denníka písaného počas môjho dvojročného aupair pobytu v Holandsku, uvedomila som si, že moja emočne nestabilná osobnosť sa prejavovali už vtedy. Stránky vnútornej prázdnoty, hľadania zmyslu a prežívanie smútku či úzkosti striedali v kratších či dlhších intervaloch záznamy o naplnení, blaženosti, radosti zo [...]

Ide o pravdu, Silvia Porubänová

Ide o pravdu so Silviou Porubänovou

10.07.2020 09:57

Personálne výmeny v rezorte práce pod vedením Milana Krajniaka pokračujú. Z vedenia Inštitútu pre výskum práce a rodiny odchádza dlhoročná riaditeľka a známa sociologička Silvia Porubänová. Aká je úloha inštitútu? Aká je slovenská rodina?

Covid-19

Pribudlo 19 prípadov nákazy. Testovali 2 172 ľudí

10.07.2020 09:42, aktualizované: 10:12

Celkovo evidujeme 1 870 pozitívne testovaných na koronavírus.

Bärenschützklamm

Treťou obeťou pádu skál v rakúskej rokline je Slovák

10.07.2020 08:36

Pri nešťastí prišli o život aj 50-ročná Maďarka a 21-ročná Rakúšanka. Zranenia utrpelo ďalších deväť osôb.

Mária Kolíková

Kolíková ide čistiť justíciu. Už žiadne kupovanie rozsudkov

10.07.2020 08:00

Ústavný zákon má obnoviť dôveru v súdy a právny štát. Kauza kúpených rozsudkov by sa už nemala opakovať.